S absolventkou Evou Kušíkovou (GBAS 1994-1999), ktorá pracuje ako lekárka, anestéziologička a spolupracuje s Lekármi bez hraníc sa rozprávala žiačka a štipendistka Sučany Alumni Jasmína Králiková.
◦ Ako ste sa dozvedeli o GBASe?
Na GBASe som začala študovať v roku 1994 a vtedy boli na Slovensku asi iba 2 alebo 3 bilingválne gymnáziá, takže nebol veľmi veľký výber. Táto škola a ešte jedna škola, ktorá bola v Olomouci, ak sa nemýlim, bola ako keby dvojprojekt s Britskou radou.
◦ Prečo ste si vybrali GBAS?
Chcela som počas štúdia mať angličtinu a vtedy väčšina škôl nemala toľko možností čo sa týka jazyka. Vtedy som ešte nechápala heslo, ktoré táto škola razila a dúfam, že ešte razí, a to je: “Jazyk nie je cieľ, ale prostriedok.” Mala som pocit, že som ešte príliš mladá, aby som si vybrala kariéru a po štúdiu som chcela vedieť dobre aspoň jazyk. Bavili ma prírodné vedy, ale nebola som ešte pevne rozhodnutá.
◦ Takže neľutujete, že ste nešli rovno študovať zdravotníctvo?
Nie. GBAS je škola, ktorá ma veľmi formovala ako človeka. Nielen jazyk, ale aj to prostredie, otvorenosť učiteľov, ktorú sme mali, bezprostredný kontakt so západným myslením. Nebolo úplne bežné, mať na škole ľudí v podstate z celého sveta, a ten iný spôsob výuky bol skvelý. Aj učebnice v angličtine boli veľká výhoda, ale posledný ročník sme sa museli učiť z tých slovenských. To bol jeden z najväčších šokov, pretože to bolo niečo úplne nové.
◦ Podľa čoho ste si vybrali vysokú školu? Bolo to pre Vás ťažké?
Vedela som, že ma bavia prírodné vedy. V štvrtom a piatom ročníku sme si už mohli vybrať predmety, na ktoré sme sa chceli zamerať. Takže keď sme si celú tú hodinovú náplň vyplnili biológiou, chémiou a fyzikou, bolo to jasné. Potom to bolo omnoho ľahšie ako na bežnom gymnáziu, keďže vtedy sa na nich nedalo veľmi vyselektovať z predmetov. Napríklad 3 hodiny chémie vo štvrtok bola naša výhoda. Akurát sme museli dobehnúť tú slovenskú látku.
◦ Študovali ste aj niekde v zahraničí?
Po treťom ročníku vysokej školy som bola ako au pair-ka v Škótsku, čo bola sranda. Predtým som si myslela, že viem angličtinu a potom človek príde do Glasgowa a skončil (smiech). A to sme mali Škóta chemikára, ale aj tak to bolo pomerne náročné. Potom v štvrtom ročníku som bola na Erasme v Belgicku - tam sa angličtina dala zvládať. Po viac ako roku, čo som vyštudovala vysokú školu, som bola vo Francúzku na výskumnom pobyte. Až potom čo ma prijali na Erasmus do Belgicka, som zistila, že celá výuka bude v holandčine a taktiež keď som išla do Francúzka, nemala som úplne zvládnutú francúzštinu, iba jednoduché veci. Tá samostatnosť a otvorenosť GBASu mi v tomto pomohla. Ide aj to, akým spôsobom sa učíte jazyk. Ja som sa učila angličtinu čítaním biologických a chemických knižiek, holandčinu a francúžtinu som sa učila z powerpointov.
◦ Ako ste sa dostali k Lekárom bez hraníc?
Prišiel čas sa prihlásiť. Ono to bolo rôzne. Ja som si prešla viacerými štádiami, že budem lekárka, pôjdem do Afriky pomáhať deťom… To bol jeden z tých krokov. Bola som na vysokej škole na diskusnom večeri, ktoré sme tam mávali s rôznymi zaujímavými osobnosťami od Jaromíra Nohavicu cez Ondřeja Vetchého a tak ďalej. No a jeden večer tam prišiel absolvent našej fakulty a rozprával aké to je s Lekármi bez hraníc. Vtedy som bola piatačka a prišlo mi to veľmi ďaleko, ale zrazu ten čas prešiel ako nič. Tiež sa mi blížila atestácia a z rôznych dôvodov sa bolo treba pozrieť či sú ešte iné možnosti, ako pracovať na tom istom mieste, a existovali. Je to aj o tom nejako vyskúšať sám seba, vyjsť z komfortnej zóny a určite to je aj o pomoci ľuďom.
◦ Čo ste museli pred misiou podstúpiť?
Keď sa chcete dostať k Lekárom bez hraníc, zúčastníte sa informačného večera, kde sa viac hovorí o práci Lekárov bez hraníc, akých ľudí hľadajú a akých ľudí nehľadajú. Ak si po tomto večeri poviete, že sa chcete stále zapojiť, tak vypíšete formulár, motivačný list, doložíte papiere o vašom vzdelaní. Keď povedia, že ste človek, ktorého hľadajú, zúčastníte sa ďalšieho kola, čo sú osobné pohovory.
◦ Aká bola reakcia Vašich rodičov?
Samozrejme, že sa báli a stále boja, ale veria mi a držia mi palce. Ani Francúzsko a Belgicko predtým neboli úplne blízko. Už boli celkom zvyknutí na to, že ma majú preč a museli sa s tým nejako zmieriť (smiech). Ale bolo to fajn, vždy ma podržali, vždy mi fandili a vždy sa o mňa báli.
◦ Ako ste sa psychicky pripravili na misiu?
Jediné, čo som vedela bolo, že náš mediálny obraz o Afganistane je skreslený, ale nevedela som do akej miery a v akom smere. Určite bolo to prvé vycestovanie plné neistôt. Neviete kam idete, čo vás čaká, idete v podstate do úplne iného pracovného vybavenia, kultúry. V podstate sa na to môžete skúsiť nejako pripraviť, ale vo finále je aj tak realita iná. Pred prvou misiou je jeden kurz, ktorý je na to, aby sme sa dozvedeli ako funguje táto organizácia a nejaké technicko-organizačné informácie, ako si všímať seba a ako iných, ako riešiť kultúrne bariéry. Ale myslím si, že hlavný prínos toho je to, že sa stretnete s rovnako zneistenými nováčikmi, ako ste vy.
◦ Prvé pocity po pristátí? Naplnili sa Vaše očakávania?
Celá tá cesta je vždy rozdelená na etapy a každá etapa má niečo svoje. Ja som išla do Kunduzu (mesto v severnom Afganistane, pozn. autora), ale išla som aj cez Kábul. Prvým krokom na misii je väčšinou hlavné mesto danej krajiny, alebo iné veľké mesto, a až potom cestujete ďalej do konkrétnej nemocnice. A to je také prvé stretnutie s miestnou kultúrou. Keď vycestujete z Bruselu a o 2 dni ste v Kábule, je to do istej miery šok.
◦ Keby ste sa zrazu rozhodli z tadiaľ odísť, dalo by sa to? Mali ste také chvíle?
Dá sa to. Samozrejme, bolo by to zložité, kým by našli za mňa náhradu. Zvyčajne sú tam maximálne dvaja doktori na jeden odbor a keď už sú dvaja, je to preto, že pre jedného by tam bolo priveľa práce. Treba v prvom rade vyskúšať iné riešenia svojich problémov a odchod nechať ako poslednú možnosť. Boli chvíle, kedy som už bola naozaj unavená a nahnevaná, ale nepamätám si, že by som reálne zvažovala odchod.
◦ Mali ste čas aj na spoznávanie mesta a kultúry?
V Kábule boli nejaké miesta, kde vás mohol zaviesť šofér a boli bezpečné. Napríklad jedna ulica, po ktorej ste sa mohli prejsť, alebo nejaké 3 kaviarne. Sú na to určení ľudia, ktorých jedinou úlohou je sledovať aktuálnu bezpečnostnú situáciu a prispôsobovať jej napríklad pravidlá pohybu po meste, aby ste sa nedostali do nejakých problémov. V Kunduze som strávila 7 mesiacov a boli sme asi dvakrát na trhu, raz sme boli pozerať nejaký zápas, ale to je tak všetko. Tam bolo omnoho viac obmedzení. To ale neznamená, že nespoznávate kultúru. Oveľa viac sa tým pádom bavíte s domácimi spolupracovníkmi. Ide o to, nejako si k ním nájsť cestu a inšpirovať ich, aby sa vám otvorili a vtedy to začína byť zaujímavé. V Iraku napríklad boli miesta ako Erbil, kde bolo naopak najväčšie riziko, že by vás na ulici zrazilo auto. Síce prechádzaním sa spoznávate mesto, ale najviac z kultúry spoznáte, keď sa rozprávate z ľuďmi.
◦ Je niečo, čím by sa mali slovenskí lekári inšpirovať tými v Afganistane?
Rada by som na Slovensku videla väčšie zaradenie rodiny do starostlivosti o pacienta. V Afganistane mnohokrát nemáte na výber. Rodinní príslušníci pomáhajú s hygienou, kŕmením. Má to podľa mňa nesporné výhody – sú pacientovi stále nablízku, sú súčasťou celého procesu liečenia a uzdravovania. Bežne sú dokonca prítomní aj pri resuscitáciách. U nás je ten prístup omnoho individualistickejší - pacient ako jedinec má prednostné právo sa vyjadriť k svojej liečbe. V Afganistane je to, čo sa bude diať ďalej, často rozhodnutie rodiny. Má to svoje výhody a má to svoje nevýhody, ale my sme nejako vyhnali rodinných príslušníkov za brány nemocnice a do návštevných hodín. Teraz sa snažíme horko-ťažko prísť na to, ako ich znova dostať k lôžku chorého a efektívnejšie zapojiť do celkového procesu liečby a zotavovania. To bude ešte dlhý proces a bude vyžadovať aj zásadnú zmenu v myslení celého zdravotníckeho personálu.
◦ Čo je najdôležitejšia vec, čo ste si zobrali z tejto skúsenosti?
Najviac som si začala vážiť bezpečnosť, ktorú máme. Ten pocit, že môžem uvažovať o tom, čo bude o rok alebo o tom, či si môžem zobrať hypotéku s 20 ročnou splatnosťou. My sa veľmi snažíme naučiť vnímať prítomný okamih, ale robíme to s tým luxusom, že bude aj zajtra alebo budúci rok. Ale samozrejme som sa naučila mnohé veci. Každá misia vždy prinesie úplne iný rozmer. Čo vo mne aktuálne najviac rezonuje je to, že stále existujú ľudia, ktorí hľadajú vyššie dobro.
◦ Ako relaxujete od práce?
Rada pozerám Ted Talks na youtube, rada počúvam rozprávania Mareka Váchu, Tomáša Sedláčka, Tomáša Halíka a podobne. Ale keď chcem naozaj vypnúť, pozerám videá amerických stand-up komikov, ako napríklad Stephena Colberta alebo Trevora Noaha. Keď mám čas, relaxujem pri sci-fi alebo fantasy filmoch.
◦ Bolo pre Vás jednoduchšie ísť na ďalšie misie?
Minimálne vrátiť sa do Afganistanu bolo o niečo jednoduchšie, keďže som už vedela do čoho idem. Haiti bolo náročnejšie v mnohých ohľadoch, napríklad v tom, že sa tam rozprávali po francúzsky a vo francúzštine naozaj nie som tak doma. Z tadiaľ som sa mala vrátiť naspäť do Kunduzu, ale keď som bola na ceste, tak nemocnicu, do ktorej som mala ísť, vybombardovali. Takže potom vyjsť na ďalšiu misiu nebolo úplne jednoduché. Keď som išla do Iraku, bol tam aktívny otvorený vojnový konflikt, v ktorom boli použité aj chemické zbrane. Naviac, útoky na zdravotníkov a zdravotnícke zariadenia stále pribúdajú, len v roku 2018 sa ich počet podľa niektorých zdrojov blížil tisícke, vyžiadali si 167 životov z radov zdravotníkov. Takáto situácia rozhodovanie o výjazde na misiu veľmi neuľahčuje…
◦ Plánujete ešte nejaké cesty?
Naposledy som bola v marci 2019, takže v najbližšej budúcnosti nie. Musím sa aj povenovať práci tu na Slovensku.
S absolventkou Evou Kušíkovou (GBAS 1994-1999) sa rozprávala Jasmína Králiková (GBAS 2019-2024, štipendistka Sučany Alumni)
MUDr. Eva Kušíková
Lekárka, anestéziologička, vyštudovala 3. Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Po škole pracovala vo Fakultnej nemocnici Kráľovské vinohrady v Prahe, od roku 2014 pracuje na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny FNsP F. D. Roosevelta v BB. Od roku 2012 spolupracuje s Lekármi bez hraníc.
Viac rozhovorov s absolventmi a podporovateľmi Sučany Alumni tu.
Tomáš Jacko o 03:49