V aktuálnom školskom roku 2019/2020 prvýkrát študujú deti absolventov GBASu. Prinášame vám rozhovor s absolventkou Ivanou Kinclovou [IK] a absolventom Martinom Katuščákom [MK] (obaja GBAS 1992 až 1997). Obe ich dcéry sú žiačkami prvého ročníka (GBAS 2019-2024).
◦ Kedy ste študovali na GBASe?
MK: Na sučianskom gymnáziu, vtedy ešte Bilingválnom anglicko-slovenskom gymnáziu, som študoval v rokoch 1992 až 1997. Boli sme druhý ročník od vzniku školy, vtedy ešte súčasť martinského Gymnázia V. P. Tótha, čiže sme boli triedy F a G.
IK: 1992 až 1997.
◦ Na čo najradšej z tých čias spomínate? Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
MK: Rád spomínam na veľké prestávky s Mr. Greenom, ktorý nám v klubovni púšťal klasiku, na kolíkovanie pôdorysu Sutton Hoo na dvore, na diskusie a role plays, na trojdňovú stužkovú v Tatrách, pingpongové voľné hodiny. Menej rád spomínam na rozbory literárnych diel na slovenčine, na školského vlčiaka Barta, ktorému preplo a roztrhal kamerunské ovečky. V pamäti mi utkveli aj reálie okolitej veľkodediny – od začmudeného ovzdušia, cez oznamy miestneho rozhlasu a traktory, ktoré prerušovali výklad, až po absurdné vraždenie v neďalekom dome kvôli dedičstvu – zmrzlinovému stánku… Napriek tomu u mňa prevláda spomienkový optimizmus a k zábleskom spomienok mi v duchu vždy hrá dobová hudba 90. rokov.
IK: Najlepšie sú spomienky z prvých troch ročníkov. Často spomínam na britských učiteľov. Tých zážitkov je nespočetne. Na učiteľa histórie Mr. Evansa s tým jeho „sit down & please“. Na našu hatlaninu, keďže niektoré výrazy sme vedeli len po anglicky, navyše často sme čítali „ako píšeš“ takže sme si rozumeli asi len my navzájom, aspoň zo začiatku. Na matikárov Mr. Greena a neskôr Mr. Olorenshawa. Učiteľov geografie Mr. a Ms. Smithovcov 
ale aj perfektnú p. uč. Laukovú.
Teraz si neviem spomenúť na meno fyzikára, ktorý nás v nultom ročníku učil Science a ešte som mu veľmi nerozumela. Bolo mi ho ľúto, keď sa mi snažil vysvetliť nejaký fyzikálny jav a ja som pritom len matne tušila, čo hovorí. Typického škóta Mr. Browna. Keď na sodík kvapol vodu a s výkrikom „It’s poisonous!“ utekal vyvetrať tmavohnedý dym. Učiteľku anglickej literatúry, Američanku Mrs. Marian Goldberg, ktorá sa mimochodom, okrem bielych vlasov, za tie roky vôbec nezmenila. Teraz sa mi vynárajú aj naši slovenskí učitelia, z ktorých som mnohých mala veľmi rada, najmä našu triednu p. uč. Táňu Kurucovú, teraz Evansovú .
Rada spomínam aj na takýto predvianočný čas, keď sme na Angličtine s p. uč. Gondovou spievali „Xmas carols“. Triednu „B-čkarov“ p. uč. Tomáškovú, ktorá sa nám snažila vštepiť lásku k slovenskej literatúre. Mimochodom, jej výber povinnej literatúry bol jedinečný. Vydarený výlet do Škótskeho Dunfermline, z ktorého sme sa vrátili o pol dňa skôr, lebo nikoho už na spiatočnej ceste nezaujímal nočný Londýn. Lyžiarsky v Sučanoch .
Keď nad tým rozmýšľam, vo vyšších ročníkoch som mala najradšej chémiu s p. uč. Štefkom a neskôr aj p. uč Záborským. Spomínam si ešte na jednu vydarenú akciu organizovanú nebohým p. Štefkom starším, otcom p. uč. Štefku. A mojím otcom. Bol to prechod Nízkymi Tatrami a Veľkou Fatrou. Z učiteľov sa ho zúčastnil napr. Mr. Olorenshaw. Vtedy sme si siahli na naše skryté rezervy. Nocľah na vysielači Kráľova Hoľa, búrka na hrebeni, celodenný pochod v daždi, sprcha na chate horskej služby v Donovaloch, šomranie inak vždy dokonale sa ovládajúceho Mr. Olorenshawa, to všetko bol pre mňa v tej dobe obrovský zážitok.
◦ Čo robíte teraz? Ako ste sa k tomu dostali?
MK: Po gymnáziu som študoval knižnično-informačnú vedu a anglický jazyk. Po niekoľkých rokoch práce v oblasti digitalizácie kultúrneho dedičstva dnes pracujem pre mimovládny Inštitút pre kultúrnu politiku, kde sa venujem výskumnej, publikačnej a organizačnej činnosti. Mojou stabilnou druhou prácou je už dvadsať rokov prekladanie.
IK: Klinický fyzik v Univerzitnej nemocnici Martin. Vyštudovala som biomedicínsku fyziku na FMFI UK v Bratislave a hľadala som prácu v Martine, blízko rodiny.
◦ V čom sa škola od tých čias najviac podľa vás zmenila?
MK: Novovzniknuté gymnázium symbolizovalo po revolúcii spôsob vzdelávania a myslenia, aký tu za štyridsať rokov totality neexistoval. Škola vznikla s podporou z Veľkej Británie, dnes sme už síce v Európe, no Briti od nás doslova utekajú. V 1992 som prišiel do školy, kde nás bolo s vtedajšími druhákmi niečo cez 120. V 1997 som odchádzal z ešte stále relatívne malej manufaktúry, dnes je škola akoby veľkovýrobňa so silným zahraničným exportom. Aj budova sa zmenila, so všetkými prístavbami a nadstavbami. Takmer polovicu nášho učiteľského zboru tvorili zahraniční učitelia, dnes je výrazná prevaha slovenských učiteľov, no zrejme sú jazykovo zdatní – aspoň zatiaľ sa mi nedostali žiadne slovglish perly, aké zvykli zadrieť niektorí z našich. Zatiaľ mám možnosť pozorovať len pár mesiacov súčasného prvého ročníka – myslím, že v našom prípade sme mali najmä jazykovú prípravu, dnes majú prváci oveľa viac učiva, keďže sú jazykovo lepšie pripravení zo základnej školy než my.
IK: V prvom rade, v tej dobe sme nepoznali internet . Na počítači sme pracovali v T602. Informácie sme získavali v knižnici. Pri príchode na gymnázium bola naša úroveň angličtiny niekde úplne inde ako u dnešných detí. Začínala som ako 2. ročník od otvorenia, takže škola bola oveľa „komornejšia“. V ročníkoch boli po dve triedy. Pojem „projekt“ pri výučbe som dovtedy nepoznala. Takže, ťažko mi akýmkoľvek spôsobom hodnotiť, beriem to tak, že je to už úplne iná škola. Čo myslím zostalo, je entuziazmus učiteľov, vysoké nároky na žiakov, kvalita výučby.
◦ Čo pre vás rozhodlo pri prihlásení vašich detí na GBAS? Čo všetko ste zvažovali?
MK: Prihlásiť sa, čiže požiadať o prestup z osemročného gymnázia, sa rozhodla dcéra sama, keďže sučianske gymnázium vnímala ako výhodnejšiu štartovaciu pozíciu – jazykovou prípravou, ak by sa rozhodla študovať v zahraničí. Prihliadali sme aj na dlhodobé umiestnenie BGMH v hodnotení INEKO, rozhodovali sme sa medzi 8. a 4. najlepšie hodnoteným gymnáziom v SR blízko nášho bydliska. Obe školy sú rovnako náročné, napokon zavážil jazyk.
IK: V prvom rade, to nebolo moje rozhodnutie. Bolo to dcérine rozhodnutie. Je veľmi dobrá v angličtine a bola to pre ňu ďalšia výzva. Chcela nielen študovať angličtinu ale študovať v angličtine. Pozná dve čerstvejšie absolventky a myslím, že ony mali oveľa väčší vplyv na jej rozhodnutie ako ja . Okrem toho, bývame v Martine, takže sme nemuseli riešiť dochádzanie na internát a pod. Samozrejme, keď sa už raz rozhodla, všemožne som ju podporovala. Veľká podpora bola aj od Martina Katuščáka, ktorý dievčatá vozil na pretestovanie a dal Anite veľa dobrých rád .
◦ Aké to je študovať na GBASe a teraz mať dieťa študujúce na GBASe?
MK: Mám možnosť vidieť gymnázium s odstupom jedného generačného cyklu, tentokrát v rodičovskej role, takže kontext školy vnímam inak ako študent. Jedna vec je meno, tradícia, druhá zas realita, ľudia – myslím, že ešte je priskoro hodnotiť, aké to vlastne je.
IK: Zo začiatku to bol veľmi zvláštny pocit. Tu som prežila svoje najkrajšie ale aj najťažšie pubertálne roky života. Takže trochu mi trvalo, kým som sa od toho odosobnila. Ale teraz to už vnímam tak, že je to už iná škola a dcéra má predsa iný život.
◦ Odporučili by ste aj ďalším absolventom – rodičom dať ich dieťa študovať na GBAS?
MK: Ak sa nič nezmení, možno k tomu dospejú aj sami, pokiaľ neodídu zo Slovenska. A absolventi – rodičia, ktorí tu zostali, musia byť zmierení s možnosťou, že im dieťa odíde. Takže ak tu ostanú a hľadajú v okolí Martina kvalitné jazykové gymnázium, odporučil by som im Sučany, ak kvalitné všeobecné gymnázium, tak Gymnázium Jozefa Lettricha.
IK: Tu ma napadla odpoveď: „This is a tricky question.“ Myslím, že to je na rozhodnutí jednotlivého dieťaťa a rodičov. Škola má na jednej strane dlhodobo skvelé umiestnenie v rámci škôl na Slovensku, takže ak bývajú tu v okolí, určite áno. Na druhej strane, ak by malo dieťa dochádzať z veľkej diaľky, tak je na zváženie, nakoľko prínos preváži riziká resp. či sú tam aj iné možnosti výberu školy.
Anita a Ivana Kinclové
Za rozhovor obom našim absolventom-rodičom ďakuje T. Jacko.
Viac rozhovorov s absolventmi a podporovateľmi Sučany Alumni tu.
Tomáš Jacko o 17:13